Neurológia

Ochorenia nervového systému spadajú obvykle do dvoch medicínskych odborov – neurológie a psychiatrie.

Vybrané ochorenia:

Depresia

Depresia je stav organizmu charakterizovaný smútkom, beznádejou, pocitom viny, poruchami spánku, úzkosťou, nezáujmom alebo nesústredenosťou, v ťažších formách sa objavujú aj samovražedné myšlienky či pokusy o samovraždu. Depresiu zaraďujeme medzi tzv. afektívne poruchy čiže poruchy nálady. U pacientov trpiacich depresiou úplne chýba objektívny dôvod pre zmenenú náladu. Smútok nie sú schopní ovplyvniť vlastnou voľou. Neliečená depresia môže trvať približne pol roka, ale obvykle trvá dlhšie. Dĺžka trvania depresie je individuálna a líši sa prípad od prípadu.

Depresia môže byť reakciou na životnú udalosť, môže byť súčasťou neurózy, môže ísť o endogénnu poruchu, o tzv. larvovanú depresiu (psychické ťažkosti sú prekryté intenzívnejšími telesnými ťažkosťami), o symptomatickú depresiu (pri menopauze, po silnom krvácaní, po otrase mozgu), o depresiu pri organickom poškodení mozgu (napr. nádorom, zápalom alebo traumou), o depresiu, ktorá vznikne následne po užívaní niektorých liekov (napr. dlhodobé užívanie neuroleptík) alebo môže byť súčasťou iných psychiatrických ochorení (napr. toxikománie, alkoholizmu alebo schizofrénie).

Príznaky depresie

Príznaky depresie delíme na psychické a telesné.

Medzi hlavné psychické príznaky patrí smútok, strata záujmu o seba a svoje okolie a v neposlednom rade pocit nedostatku energie aj pre vykonávanie bežných každodenných činností, akými sú napr. čistenie zubov, bežná hygiena alebo obliekanie sa. Medzi ďalšie, tzv. vedľajšie, príznaky patrí okrem iného znížené sebavedomie, pocit beznádeje, neschopnosť radovať sa, nesústredenosť, poruchy spánku, ale aj napríklad strata chuti do jedla spojená s poklesom hmotnosti alebo pokles záujmu o sexuálne aktivity (posledné dva uvedené príznaky patria medzi telesné príznaky depresie). Pacient s depresiou môže byť utlmený alebo sa môže chovať opačne.

Kritické a často fatálne je však možné samovražedné konanie. U starších pacientov môže dôjsť k takému spomaleniu duševnej činnosti (myslenie, rozhodovanie, reč), že dotyčná osoba pôsobí na okolie ako keby trpela demenciou. Po odznení depresie sa v takom prípade vracia pôvodná mentálna výkonnosť. V prípade hlbokej depresie sa niekedy môžu objaviť bludy, stihomam a dokonca aj halucinácie. Depresia je často spojená aj s príznakmi tiesne alebo úzkosti.

Liečba depresie

Včas rozpoznanú depresiu možno liečiť ambulantne liekmi, tzv. antidepresívami, ktoré je možné podporiť kombináciou s psychoterapiou. Psychoterapia je spôsob nefarmakologickej liečby depresívneho ochorenia, ktorú vykonáva kvalifikovaný psychoterapeut. Pacient má možnosť za asistencie terapeuta postupne nazerať sám do seba, spoznať svoje správanie, identifikovať nevhodné vzorce správania spojené so smutným prežívaním, navrhovať nové vzorce správania a pozorovať prípadné zlepšenie nálady. Ťažšie formy depresie je nutné liečiť v rámci hospitalizácie (psychiatrické oddelenie alebo psychiatrická liečebňa). Prípadné ťažkosti je vždy nutné konzultovať s lekárom.

Schizofrénia

Schizofrénia je závažné duševné ochorenie, ktoré výrazne narušuje schopnosť pacienta zrozumiteľne sa správať, konať a uplatniť sa v živote. Je to zdĺhavé psychotické ochorenie so sklonom k chronickosti. Naruší vzťah človeka k skutočnosti, dochádza pri nej k zmenám osobnosti, postihuje pracovnú schopnosť. Vznikajú nápadné psychopatologické zmeny – porucha myslenia (bludy, rozvoľnenie súvislosti myšlienok), porucha vnímania (halucinácie) a porucha konania (podivné a nepochopiteľné).

Schizofrénia znamená „rozštiepenie“ mysle, čo predstavuje chopnosť pacientov prežívať a správať sa podľa nesúrodých scenárov. Pacient sa správa podľa chorobne skreslenej skutočnosti a zároveň v mnohom realitu rešpektuje a je schopný sa prispôsobiť.

Výskyt a etiológia ochorenia: Toto ochorenie je pomerne časté (cca 1 %), začína obvykle v ranom veku medzi 15 až 35 rokom, postihuje rovnako mužov aj ženy a má tendenciu k dedičnosti. Etiológia nie je známa a je zrejme multifaktoriálna. Jednoznačná príčina vzniku schizofrénie nie je doteraz známa, vplyvy, ktoré sa podieľajú na jej prepuknutí, sú dedičnosť a psychosociálne faktory, najmä prostredie, v ktorom pacient vyrastá.

Schizofrénia nevzniká zo dňa na deň, príznaky ochorenia sa prejavujú aj niekoľko mesiacov pred jej akútnym prepuknutím. Ochorenie môže vzniknúť v detstve, ale aj v staršom veku. Najčastejšie sa však schizofrénia prejavuje vo veku 15-19 rokov. Prvé prejavy choroby, ako je úzkosť, podráždenosť, vzťahovačnosť, nesústredenosť apod., sa v tomto veku často mylne považujú za postpubertálne prejavy. Ťažkosti však pozvoľna narastajú, až vyústia do prepuknutia choroby. Liečba veľmi pokročila a stále napreduje. Mnohí pacienti, ktorí sa liečia a spolupracujú s lekármi, môžu žiť prakticky normálny život. Dôležitou súčasťou liečby sú antipsychotiká. V súčasnej dobe je možné ich podávanie formou tabliet alebo injekcií.

Život so schizofréniou: Schizofrénia je vážna psychická choroba. Väčšina populácie vie, že je to závažné ochorenie, ale iba málokto tuší ako sa prejavuje. Okolo tohto ochorenia panuje mnoho mýtov. Je potrebné širšie poznanie tohto ochorenia a možností jeho liečby u laickej verejnosti. Lieky sú základom liečby schizofrénie. Antipsychotické lieky účinne znižujú halucinácie, bludy, zmätené myšlienky a bizarné správanie.

Lieky môžu mať vedľajšie účinky, preto je potrebná úzka spolupráca s lekárom, ktorý sa snaží vybrať najlepšie vyhovujúce antipsychotikum. Antipsychotiká sú jednou z najbezpečnejších skupín liekov pri bežnom používaní a sú najväčším pokrokom v liečbe schizofrénie. Človek trpiaci schizofréniou, ktorý je správne liečený, má celkom reálnu šancu žiť úplne normálny život. Neexistuje žiadna hranica, pri ktorej prekročení by už schizofrenik nemal šancu na návrat.

Parkinsonova choroba

História ochorenia: Korene poznávania tejto choroby siahajú ďaleko do minulosti. O chorobe podobnej Parkinsonovi sa zmieňujú už staré papyrusy z Egypta, rôzne pojednania z ajurvédskej medicíny, poznámky starogréckeho lekára Galéna alebo dokonca aj biblia. Prvýkrát však toto ochorenie diagnostikoval britský chirurg James Parkinson v roku 1817. Vo svojej eseji o trasľavej obrne, ako chorobu vtedy pomenoval, ju opísal a ďalej nabádal patológov k jej skúmaniu. Po 40 rokoch jeho prácu rozšíril francúzsky lekár Jean-Martin Charcot, ktorý dokončil klinický opis choroby a prisúdil jej meno po jej objaviteľovi, Parkinsonovova choroba.

Čo je Parkinsonova choroba?

Ide o neurodegeneratívne ochorenie postihujúce centrálnu nervovú sústavu. Jej príčinou dochádza k úbytku nervových mozgových buniek v oblasti čiernej hmoty (substantia nigra). V tejto časti mozgu sa vytvára dopamín, prenášač signálov medzi nervovými bunkami. Ten funguje na niekoľkých nervových dráhach, z ktorých jedna slúži na prenos signálov pri plánovaní a kontrole pohybu. Parkinsonova choroba postihuje predovšetkým staršiu populáciu. Najčastejšie sa prejavuje po 50. roku, pričom priemerný vek pacientov býva 60 rokov.

Príčiny vzniku choroby nie sú stále jasné. Diskutuje sa o troch možných hypotézach: Dedičnosť: Vedcom sa podarilo identifikovať niekoľko génových mutácií, ktoré sú spojené s Parkinsonovou chorobou. 10 až 25 % pacientov má v rodine príbuzného s rovnakým ochorením. Poškodenie mitochondrií: Mitochondrie sú organely v bunkách, ktorých poškodením sa do tela začne dostávať nadmiera voľných radikálov. Vzniká tak oxidačný stres, ktorý má za následok poškodenie membrán, proteínov, DNA a ďalších častí buniek. Prostredie: Parkinsonova choroba býva tiež spájaná s vystavením insekticídom a pesticídom, užívaním drog (najmä heroínu), infekciami mozgu a úrazmi hlavy.

Existuje prevencia tohto ochorenia? Lekári vo všeobecnosti odporúčajú správnu životosprávu a dostatočný pohyb a zdravý spôsob života. Žiadna preukázateľná prevencia však neexistuje.

Prejavy ochorenia: Medzi prvé prejavy patrí

• tras ruky, prsta, brady alebo pery
• zoslabnutie alebo strata čuchu
• náhle zmenšenie a zhustenie písma
• začínajúce problémy s chôdzou
• zoslabnutie hlasu
• stuhnutý výraz v tvári

4 hlavné príznaky rozvinutého ochorenia sú:

• tras
• stuhnutosť a zhoršený pohyb
• bradykinézia čiže spomalenie pohybu
• narušená rovnováha

Liečba Parkinsonovej choroby: základ liečby predstavujú liečivé prípravky pod názvom antiparkinsoniká. Levodopa – najúčinnejší liek (l-dopa).

Levodopa je aminokyselina, ktorá sa vstrebáva v tenkom čreve odkiaľ putuje krvným obehom až do mozgu. Tam sa pretvára na dopamín, a tak nahrádza chorobou spôsobené výpadky. Bohužiaľ sa účinnosť lieku postupne znižuje a je potrebné zvýšiť dávky a pridať ďalší prípravok s názvom karbidopa, ktorý zvýši a predĺži účinok. Ďalšie zvýšenie účinku liečby je použitím účinnej látky entakapón, inhibítora enzýmu COMT. Ten zabraňuje tomu, aby sa levodopa odbúravala skôr, než sa dostane do mozgu, a tak zvyšuje účinnosť liečby.

Ďalšou možnosťou liečby v počiatočných fázach ochorenia alebo potom v rámci kombinovanej liečby sú tzv. agonisty dopamínu, ako ropinirol alebo pramipexol. Ako tretia skupina liečivých prípravkov sa používajú aj tzv. inhibítory enzýmu monoaminooxidázy B (MAO-B), selegilín a rasagilín, v špecifických závažných prípadoch, kedy pacient nereaguje na farmakologickú liečbu, je možné uvažovať aj o chirurgickej liečbe.

Za nevyhnutnú súčasť niekoľkoúrovňovej liečby Parkinsonovej choroby sa považujú všeobecné režimové opatrenia a správna životospráva.

Alzheimerova choroba, demencia

Demencia, ktorej najčastejšou príčinou je Alzheimerova choroba, spôsobuje v priebehu času zhoršovanie rôznych funkcií mozgu, medzi ktoré patrí pamäť, myslenie, jazyk, plánovanie a aj osobnosť. Alzheimerova choroba je príčinou 50–60 % prípadov demencie, ďalšími typmi demencie sú napríklad vaskulárna demencia, demencia s Lewyho telieskami a frontotemporálna demencia.

Prejavy ochorenia: Demencia má, bez ohľadu na príčinu, podobné príznaky:

• problémy s pamäťou
• problémy s myslením a plánovaním
•  problémy s vyjadrovaním
• neschopnosť rozpoznávať ľudí alebo veci
• zmena osobnosti

Demencia je veľmi rozšírený problém. Podľa organizácie ADI (Alzheimer's Disease International) presahuje celosvetový počet ľudí s demenciou 44 miliónov, v roku 2030 sa tento počet pravdepodobne zvýši na takmer 76 miliónov. V roku 2009 odhadla organizácia Alzheimer Europe, že v ČR žije viac ako 123 000 ľudí s demenciou. Podľa rovnakých odhadov v roku 2013 bolo u nás ľudí s demenciou už o 20 000 viac (143 000).

Alzheimerova choroba: Alzheimerovu chorobu prvýkrát opísal nemecký lekár Alois Alzheimer v roku 1907. V tej dobe sa považovala za vzácne ochorenie. V súčasnosti sa určitá forma demencie vyskytuje u viac ako siedmich miliónov obyvateľov Európy.

Príznaky: Najprv sa zhoršuje krátkodobá pamäť a schopnosť postarať sa o niektoré veci v domácnosti. Rýchlosť, ktorou Alzheimerova choroba postupuje, sa u každého postihnutého líši. Pacient má však čoraz väčšie problémy s vyjadrovaním, rozhodovaním, nedokončuje myšlienky, je zmätenejší. Mení sa celá jeho osobnosť. V posledných štádiách choroby už vôbec nie je schopný sa sám o seba postarať. Diagnostika je veľmi zložitá, neexistuje žiadny priamo preukázateľný test, ktorý by určil toto ochorenie. Je potrebné vyvrátiť všetky ostatné možnosti, ktoré by ukazovali na inú chorobu spôsobujúcu demenciu. Diagnózu Alzheimerovej choroby môže stanoviť lekár, ktorý je s touto problematikou oboznámený a má s ňou skúsenosti.

Existuje prevencia? Z množstva výskumov vyplýva, že zdravý životný štýl môže znižovať riziko rozvoja demencie. Základným pravidlom je, že to, čo je dobré pre srdce, je dobré aj pre mozog. Ak chceme znížiť riziko rozvoja kardiovaskulárnych ochorení a demencie, mali by sme sa zaujímať o vyvážené zloženie jedálnička a pravidelne sa venovať fyzickému a duševnému cvičeniu. Liečba: Alzheimerova choroba nie je vyliečiteľné ochorenie, neexistuje spôsob ako ju liečiť kauzálne. Farmakoterapeutické postupy sú založené na dôkazoch (evidence-based), ich využitie je podložené výsledkami rozsiahlych dvojito zaslepených, randomizovaných, placebom kontrolovaných klinických štúdií. Ide o dve skupiny liekov: inhibítory acetylcholínesterázy a parciálny inhibítor glutamátergných receptorov typu NMDA - memantín. Inhibítory acetylcholínesterázy: Acetylcholínergný systém mozgu je založený na prenose vzruchov medzi neurónmi prostredníctvom neuromediátora nazývaného acetylcholín a je veľmi dôležitý pre pamäť a ďalšie tzv. kognitívne (poznávacie) funkcie. V súčasnosti sa používajú 3 preparáty zo skupiny inhibítorov acetylcholínesterázy: donepezil, galantamín, rivastigmín.

Memantín: Memantín preukázal účinnosť v množstve klinických štúdií ako pri Alzheimerovej chorobe (najmä v stredne pokročilých štádiách), tak aj pri niektorých ďalších demenciách. Indikovaný je pri stredných štádiách Alzheimerovej choroby (MMSE 18-7 bodov), kedy ho hradí ZP. Na liečbu Alzheimerovej choroby sa používa ešte množstvo liekov ovplyvňujúcich kognitívne funkcie. Pri poruchách správania sa používajú najmä tzv. antipsychotiká (neuroleptiká) 2. generácie, napr. tiaprid (slabé antipsychotikum, ale tlmí poruchy správania organického charakteru), risperidón, olanzapín, kvetiapín, ziprasidón a zotepín. Pri výskyte pridruženej depresívnej symptomatiky (až v 50 % prípadov Alzheimerovej choroby) sa používajú antidepresíva.

Nevyhnutnou súčasťou terapie alzheimerových demencií je liečba všetkých interkurentných chorôb. Dôležitá je správna hydratácia, dostatočná alimentácia, vysadenie všetkých liečiv, ktoré nie sú nevyhnutné, pohybová rehabilitácia. Ďalšou významnou súčasťou liečby je psychoterapia a socioterapia.

A čo ďalej? Vývoj nových smerov terapie Alzheimerovej choroby smeruje predovšetkým k zamedzeniu tvorby a ukladania beta-amyloidu v mozgu, zamedzeniu degenerácie intraneuronálneho tau proteínu, oslabeniu apoptotických procesov (programovanej bunkovej smrti), posilneniu regenerácie CNS a zlepšeniu neuroplasticity...

Epilepsia

Epilepsia je neurologické ochorenie, ktoré sa prejavuje opakovanými epileptickými záchvatmi. Epilepsia bola opísaná už v staroveku, historickou osobnosťou trpiacou epileptickými záchvatmi bol pravdepodobne aj Gaius Iulius Caesar. Mozog je funkčne obrovský zhluk miliárd nervových buniek (neurónov), ktoré sú vzájomne prepojené nervovými vláknami. Neuróny medzi sebou komunikujú cez tieto vlákna, ktorými sa šíria elektrické signály. Ide o extrémne zložitú informačnú sieť.

Príčinou vzniku epileptického záchvatu je „situácia“, keď sa v mozgu vyskytuje skupinka buniek, ktoré za určitých okolností vyšlú do „siete“ elektrický signál, ktorý sa v nej začne šíriť a dočasne naruší jej funkciu. Dalo by sa to prirovnať k elektrickému skratu. Bunky spôsobujúce epilepsiu sú nejakým spôsobom narušené a ich existencia súvisí s mnohými ochoreniami mozgu – ochorenie môže byť vrodené alebo získané počas života v dôsledku ochorenia mozgu alebo po úraze a poškodení mozgu.

Prejavy ochorenia – záchvatu: Prejavy epileptického záchvatu sú veľmi rozmanité a záchvaty sa podľa nich delia do veľkého množstva podskupín. Toto delenie je veľmi zložité, pre laikov úplne nepodstatné.

Medzi základné formy záchvatu patria:

• Tonicko-klonický záchvat (Grand mal) – záchvat, ktorý je širokej verejnosti najznámejší, a ktorý sa prejavuje stratou vedomia, pádom a kŕčmi.
• Čiastočné (parciálne) kŕčové záchvaty - pri týchto záchvatoch dochádza k trasu určitej časti tela, vedomie býva zachované.
• Petit mal – tento typ záchvatu sa taktiež označuje ako absencia a je typický pre detský vek. Dieťa pri ňom akoby stratí pozornosť a zadíva sa do prázdna, predmety mu vypadnú z ruky.
• Zmyslové halucinácie – záchvaty, pri ktorých výboj zasiahne zmyslové časti mozgu, sa môžu prejaviť halucináciami. Pomerne obvyklé sú čuchové a zrakové halucinácie, pri čuchových halucináciách hovoríme o tzv. unciformnej kríze.
• Status epilepticus označuje sériu mnohých epileptických záchvatov (obvykle tonicko-klonických), ktoré sa odohrávajú tesne po sebe. Stav ohrozuje pacienta možným vznikom opuchu mozgu a smrťou.

Čo je to aura? Aura je zvláštny stav, ktorý môže vzniknúť niekoľko sekúnd pred začiatkom záchvatu. Dá sa dosť ťažko opísať. Dotyčný sa niekedy cíti "čudne", relatívne častá je aura ako čuchová halucinácia, keď človek začne cítiť zápach spálenej gumy. Existuje aj aura optická, keď pacient vidí záblesky, pocitová aura - brnenie častí tela, sluchová - počutie zvukov, hlasov, apod.

Prevencia epilepsie: Ak je ochorenie rozpoznané, diagnostikované a liečené, je možné dosiahnuť istú formu prevencie vzniku záchvatov. Medzi základné preventívne opatrenia patria režimové opatrenia týkajúce sa zdravého životného štýlu a životosprávy – pravidelný a dostatočný spánok, zdravá životospráva a snaha vyhýbať sa psychickému a fyzickému vyčerpaniu, vyhýbať sa situáciám vyvolávajúcim záchvaty, abstinencia od alkoholu a iných návykových látok.

Diagnostika: Základom diagnostiky je neurologické vyšetrenie vrátane EEG a ďalších špecifických neurologických vyšetrení, vrátane zobrazovacích metód (CT a magnetickej rezonancie). Liečba: Liečba epilepsie zaznamenala v uplynulých rokoch významný vývoj, ktorý jednoznačne zlepšil prognózu pacientov s týmto ochorením, avšak zároveň podstatne zvýšil náročnosť vedenia terapie pre ošetrujúceho lekára.

Súčasná starostlivosť o pacientov s epilepsiou vyžaduje komplexný a racionálny prístup, liečbu je vždy nutné individuálne prispôsobiť potrebám konkrétneho pacienta.

Základom je farmakologická liečba liekmi nazývanými antiepileptiká. Pri voľbe farmakoterapie je plne namieste preferovanie maximálnej účinnosti a bezpečnosti antiepileptika. Proces, pokým sa nájde vhodná účinná látka alebo kombinácia účinných látok, ktorými lekár docieli kontrolu nad ochorením, je niekedy veľmi komplikovaný a dlhodobý. Liečba sa vždy zahajuje po potvrdenej diagnostike a monoterapii liekom 1.voľby. V súčasnosti používané lieky 1. voľby vyžadujú nasadenie v nízkych dávkach a ich pomalé postupné navyšovanie („start low and go slow“), v prípade chýbajúceho účinku zvyšujeme až do tzv. maximálnej tolerovanej dávky (MTD). Pri neúspechu prvého lieku jeho výmena za iné antiepileptikum v monoterapii. Pri pretrvávaní záchvatov zahájenie kombinovanej farmakoterapie, pridaním nového antiepileptika k aktuálnemu lieku v tzv. prídavnej (add-on) terapii.

Z dnešného pohľadu sa za racionálnu považuje kombinácia maximálne 3 antiepileptík. Pokiaľ ide o voľbu najvhodnejšieho antiepileptika, situácia je na prvý pohlaď neprehľadná. V klinickej praxi sa aktuálne v SR používa približne dvadsať antiepileptík.

Neodmysliteľnou súčasťou farmakoterapie musí byť v indikovaných prípadoch aj správne zvolená liečba prípadnej úzkosti, depresie, nespavosti. U štandardne liečenej epilepsie je prognóza vcelku priaznivá (u väčšiny pacientov dôjde po čase k úplnému vymiznutiu záchvatov). Zhruba u jednej tretiny pacientov sa ani pri správnej liečbe nepodarí dosiahnuť bezzáchvatový stav. V takých prípadoch hovoríme o farmakorezistentnej (refraktérnej alebo intraktabilnej) epilepsii.

Vo farmakorezistentných prípadoch možno zvážiť neurochirurgickú liečbu s priamym zásahom do mozgových štruktúr. Táto možnosť je však vždy veľmi individuálna a závisí od mnohých faktorov konkrétneho pacienta. Pacient musí byť vyšetrený a skonzultovaný na špecializovanom epileptologickom pracovisku, ktoré disponuje možnosťou validného posúdenia a uskutočnenia epileptochirurgického zákroku. Významnou zložkou starostlivosti o pacientov s nedostatočne kompenzovanou epilepsiou je aj poskytnutie systematickej psychosociálnej podpory.

Zdroj. Pečeňák J. a kol. Diagnostika a liečba vybraných psychických porúch. EDUKAFARM ©2018; ISBN: 978-80-89995-01-1