Interná medicína a kardiológia

Arteriálna hypertenzia, často nazývaná iba hypertenzia, je vysoký tlak krvi v tepnách obehovej sústavy. Arteriálnu hypertenziu možno považovať za jedno z civilizačných ochorení a jej výskyt stúpa úmerne s dosiahnutým stupňom civilizačného vývoja spoločnosti. Arteriálna hypertenzia patrí medzi časté ochorenia populácie.

Rizikovými faktormi pre vznik arteriálnej hypertenzie sú:

• nadváha alebo obezita vysoký vek
• rodinná anamnéza
• nesprávny životný štýl (nedostatok pohybu, nevhodné zloženie stravy, stres, fajčenie)
• cukrovka vysoký cholesterol
• vysoká hladina kyseliny močovej v krvi

Svoju úlohu však zohrávajú aj dedičné predpoklady na vznik tohto ochorenia. Primárnou (esenciálnou) arteriálnou hypertenziou nazývame zvýšený krvný tlak,  ktorý nie je  dôsledkom iného ochorenia. Sekundárna arteriálna hypertenzia je dôsledkom iného zisteného ochorenia, napr. obličiek, žliaz s vnútorným vylučovaním alebo obehovej sústavy. Pre jej liečbu je nutné príčinu odstrániť. Samostatným ochorením s odlišnými príčinami, prejavmi a následkami je pľúcna arteriálna hypertenzia - hypertenzia v pľúcnom obehu. Krvný tlak je významným ukazovateľom. Hodnoty arteriálneho krvného tlaku nad 140 mm ortuťového stĺpca pri systolickom tlaku a nad 90 mm ortuťového stĺpca pri diastolickom tlaku sa považujú za vysoké a je ich potrebné liečiť.

Systolický tlak je tlak, ktorý zodpovedá fáze srdcového sťahu. Je to najvyšší tlak, aký je srdce schopné pri svojom sťahu vytvoriť. Diastolický tlak je najnižší tlak v srdci a zodpovedá dobe plnenia srdca krvou.

Neliečený vysoký krvný tlak je rizikovým faktorom pre vývoj ďalších ochorení obehovej sústavy. Môžu nimi byť ateroskleróza, cievna mozgová príhoda, ischemická choroba srdca a ďalšie choroby obehovej sústavy súvisiace s poškodením cievnej steny alebo choroby iných orgánov, ktoré sú spôsobené zhoršením ich prekrvenia.

Hypertenzia sa lieči buď režimovým opatrením - zmenou životného štýlu (viac pohybu, zníženie hmotnosti, menej stresu, zanechanie fajčenia) a úpravou stravy (menej soli, menej živočíšnych tukov, obmedzenie pitia alkoholických nápojov, dostatok vlákniny) alebo kombináciou režimového opatrenia a liekov na zníženie krvného tlaku - antihypertenzív. Prípadné ťažkosti je vždy nutné konzultovať s lekárom.

Dyslipidémia alebo aj hyperlipoproteinémia je skupinou metabolických ochorení hromadného výskytu, ktoré sú charakterizované patologicky zvýšenou alebo zníženou hladinou lipidov a lipoproteínov v krvnej plazme. Sú dôsledkom zvýšenej syntézy alebo zníženého katabolizmu lipoproteínových častíc, ktoré zabezpečujú plazmatický transport tukových látok (cholesterolu (CH), triglyceridov (TG), fosfolipidov a mastných kyselín).

Hyperlipoproteinémie rozdeľujeme na 3 základné typy:

• izolovaná hypercholesterolémia (iba zvýšenie cholesterolu)
• izolovaná hypertriglyceridémia (iba zvýšenie triglyceridov)
• zmiešaná hyperlipidémia (zvýšenie oboch)

Hyperlipoproteinémie sú buď primárne, geneticky podmienené, ktorých je väčšina, alebo sekundárne, ktoré sú sprievodným znakom iného základného ochorenia.

Cholesterol

Cholesterol je látka tukovej povahy. Pre organizmus je nevyhnutná, pretože je súčasťou každej bunky, je základnou stavebnou jednotkou pre niektoré hormóny a zároveň pre tvorbu žlčových kyselín. Ľudské telo si cholesterol z väčšej časti vyrába samo v pečeňových bunkách. Cholesterol sa do organizmu dostáva taktiež zo stravy, a to vstrebaním v tenkom čreve. Lipoproteíny sú častice prenášajúce v krvi tuky. Existujú tri základné typy lipoproteínov.

Lipoproteín s nízkou hustotou (LDL) je lipoproteín vznikajúci po naviazaní cholesterolu na bielkovinu. LDL transportuje hlavne cholesterol z pečene do tela a je všeobecne považovaný za najrizikovejší lipoproteín. Jeho vysoká koncentrácia vedie k vysokej hladine cholesterolu, čím sa aj zvyšuje riziko aterosklerózy. LDL častice obsahujú Apolipoproteín B (ApoB), ktorý má kľúčový význam pre väzbu na LDL receptory buniek.

Lipoproteín s vysokou hustotou (HDL) prenáša v krvi najmä cholesterol, podieľa sa na jeho odstraňovaní z tkanív späť do pečene a chráni tak pred vznikom aterosklerózy. Lipoproteín s veľmi nízkou hustotou (VLDL) prenáša v krvi najmä triglyceridy z pečene do tukového tkaniva. Jeho množstvo v krvi je zvýšené pri hyperlipoproteinémiách, cukrovke alebo pri obezite.

Odporúčaná hladina celkového cholesterolu v krvi u zdravého človeka (tzv. cholesterolémia) je do 5,0 mmol/l. Hladina od 5,0 do 6,5 mmol/l sa označuje za zvýšenú. Ľudia s touto hladinou cholesterolu by si mali viac všímať svoj jedálniček a upraviť svoj životný štýl. Nad 6,5 mmol/l sa hladina označuje za rizikovú. Osobám s takto vysokým cholesterolom hrozí väčšie riziko vzniku srdcovocievnych ochorení, preto by mali byť v starostlivosti lekára. Pre pacienta je v prípade zistenia zvýšenej hodnoty dôležité poznať nielen svoj celkový stav cholesterolu, ale taktiež hladinu tzv. „dobrého“ HDL a „zlého“ LDL cholesterolu v krvi.

Zvýšená hladina LDL cholesterolu (nad 3 mmol/l) totiž spôsobuje usadzovanie nadbytočného cholesterolu v cievnych stenách, kde vytvára aterosklerotické pláty. Tým cievy strácajú pružnosť a zužuje sa priestor pre prietok krvi. HDL cholesterol má naopak ochrannú funkciu, pretože krv zbavuje nadbytočného cholesterolu (odvádza ho späť do pečene, kde sa rozkladá a spracováva).

Cholesterol je síce na jednej strane nevyhnutný, ale jeho príliš vysoká koncentrácia v krvi môže telu škodiť. Srdcovocievne ochorenia, medzi ktoré patrí napr. ischemická choroba srdca, infarkt alebo cievna mozgová príhoda, spôsobujú viac ako 50 % všetkých úmrtí v ČR. Zvýšená hladina cholesterolu, ktorou trpí takmer 70 % českej dospelej populácie, je jedným z najzávažnejších rizikových faktorov týchto ochorení.

Liečba

Liečba by sa nemala zameriavať iba na pacientov, u ktorých už došlo k rozvoju kardiovaskulárnej príhody. Malo by ísť predovšetkým o preventívnu liečbu zásadného a pritom ovplyvniteľného rizikového faktoru - dyslipidémie – u čo najväčšieho počtu pacientov tak, aby ku kardiovaskulárnej príhode alebo nutnosti revaskularizácie nemuselo dôjsť. Z tohto dôvodu je žiaduce, aby maximum pacientov dosahovalo cieľové hladiny lipidov, predovšetkým LDL cholesterolu, ktorý má na rozvoj aterosklerózy najväčší vplyv.

Pri zvýšenej hladine cholesterolu je potrebné prijať režimové opatrenia, upraviť životosprávu a dodržiavaním zásad zdravého životného štýlu sa snažiť o zníženie a úpravu celého lipidového spektra. Nestačí strážiť iba príjem samotného cholesterolu, omnoho dôležitejšie je zamerať sa na zloženie tukov, pretože nevhodné tuky ovplyvňujú hladinu LDL cholesterolu v krvi. Uprednostňovať by sa mal rybí tuk a kvalitné rastlinné tuky a oleje, ktoré obsahujú veľký podiel omega 6 a omega 3 viacnenasýtených mastných kyselín pôsobiacich priaznivo na srdcovocievny systém a pomáhajúcich znižovať hladinu LDL cholesterolu v krvi. Naproti tomu živočíšne tuky obsahujú viac nasýtených mastných kyselín, ktoré je potrebné obmedzovať, pretože hladinu cholesterolu zvyšujú.

Medzi ďalšie zásady nízkocholesterolovej diéty patrí dostatočný príjem ovocia, zeleniny a ďalších potravín bohatých na vlákninu, ďalej obmedzenie príjmu soli, preferencia hydiny a rýb a dostatočný pitný režim. V prípade, že ani úprava životného štýlu, ani nízkocholesterolová diéta nedokážu dostatočne korigovať hladinu lipidov v krvi, odporúča sa pristúpiť k liečbe liekmi na zníženie cholesterolu - hypolipidemikami.  

Pre farmakologickú terapiu dyslipidémií sa v monoterapii používajú tieto základné skupiny hypolipidemík:

• statíny
• fibráty
• inhibítory vstrebávania cholesterolu z čreva
• inhibítory vstrebávania žlčových kyselín (živice)
• kyselina nikotínová

Ak pri monoterapii nedôjde k požadovanému zlepšeniu stavu pacienta, má lekár možnosť prejsť na kombináciu hypolipidemík. Voľba lieku alebo kombinácie liekov závisí od veku pacienta, pridružených ochorení a inej súčasne užívanej medikácii.

Zdroj: Williams B. et al. 2018 ESC/ESH Guidelines for the management of arterial hypertension; European Heart Journal (2018) 00, 1–98, doi:10.1093/eurheartj/ehy339 Catapano A.L. et al, 2016 ESC/EAS Guidelines for the Management of Dyslipidaemias; European Heart Journal (2016) 37, 2999–3058